Tri tretiny môjho života — Juraj Mikúš

U nás doma sa život točil okolo hokeja. Víkendy sme trávili na studených štadiónoch a doma sme s bratom pokračovali. Tomáš väčšinou ako obetný baránok v bráne. Sestra bola zase umelkyňa, takže do našej športovej domácnosti prinášala úplne iný svet. A potom tu boli otcove pečené zemiaky s maslom. Dnes viem, že horšie jedlo pred hokejom asi nevymyslíte. Vtedy sme ich milovali.

Na ľad ma priviedol otec, keď som mal šesť rokov. Hokej ma chytil za srdce a nikdy nebol povinnosťou. Väčšinu gymnázia som ešte fungoval ako bežný študent a mali sme super partiu, s ktorou sa stretávame dodnes. V predposlednom ročníku však prišli tréningy s áčkom, juniorka, reprezentácia a individuálny plán. Zrazu toho bolo naozaj veľa. Vtedy mi veľmi pomohli profesorky Stúpalová a Martinovská. Bez nich by som školu popri hokeji zvládal len veľmi ťažko.

Pred draftom do NHL sa o mne hovorilo ako o čiernom koňovi. Po troch kolách však stále nič, tak som zavrel počítač a išiel spať. Asi o hodinu ma zobudil telefonát z Montrealu - vybrali si ma zo 121. miesta. Najsilnejšie spomienky však patria Skalici a dvom rokom po boku Žiga Pálffyho. Hokej priniesol úspechy, ale aj zranenia a návraty. A práve pri nich som sa naučil nevzdať sa, keď veci nejdú podľa plánu.

Hokej bol môj svet, ale chcel som mať aj inú cestu. Bavili ma dejepis a náuka o spoločnosti, preto som si vybral právo. Prvý polrok bol tvrdý - tréningy, zápasy, cestovanie a skúšky, niektoré aj na druhý pokus. Uvažoval som, že skončím. Postupne som si však našiel režim a veľa mi pomohla spolužiačka Eliška Sosnová. Školu som dokončil a dnes viem, aké dôležité rozhodnutie to bolo.

Anička dostala moje číslo od svojho brata. Rok sme si písali a ja som celý ten čas nevidel ani jej fotku. Prvýkrát sme sa stretli až v Oreskom a takmer osem rokov potom zvládali vzťah na diaľku. Dnes máme tri dcéry - Aničku, Elišku a Karolínku. Spolu sme sa sťahovali za hokejom a učili sa zladiť tréningy, školu aj rodinný život. Vždy som chcel veľkú rodinu a s mojimi štyrmi babami som mal v tomto asi väčšie šťastie, než som si vôbec vedel predstaviť.

Koniec hokeja neprišiel zo dňa na deň. Keď som sa po extralige vrátil do Skalice, dostali sme sa až do finále a v play-off som si zranil koleno. Operáciu som zvládol a ešte som to skúsil, ale telo už malo iný názor. Bolo jasné, že s hraním končím, a tak som sa naplno pustil do práce v rodinnej firme. Hokej som však úplne neopustil a dnes pri ňom zostávam ako asistent trénera.

Do mestského zastupiteľstva ma zavolal kamarát Martin Štepán. Kandidoval na primátora, nemal veľký tím, ale mal víziu, ktorej som uveril. Váhal som - ešte som hrával hokej v Nových Zámkoch a nevedel som, ako to všetko skĺbim. Nakoniec som sa rozhodol, že do toho pôjdem s ním. Nasledujúce štyri roky sa stali jednou z mojich najväčších škôl. A čím viac som Skalicu spoznával zvnútra, tým viac som vedel, že pri tom nechcem zostať len na jedno obdobie.

Z hokeja som bol zvyknutý, že tím má spoločný cieľ, každý pozná svoju úlohu a jeden na druhého sa môže spoľahnúť. V zastupiteľstve to často fungovalo inak. O to viac si vážim konkrétne výsledky, ktoré sme spoločne dosiahli. Či už je to prebiehajúca rekonštrukcia Hájku, modernizácia škôl, ale aj zveľadenie verejného priestoru. Nie všetko sa podarilo a niektoré veci by som dnes riešil inak. Aj to ale patrí k zodpovednosti: priznať si chybu, poučiť sa a pokračovať. Nikto z nás nie je neomylný.

Myšlienka kandidovať na primátora vo mne dozrievala postupne. Cítil som, že mám čo ponúknuť a vidím cestu, ako pokračovať v dobrej práci. Nie som najhlasnejší človek v miestnosti. Radšej počúvam, tvorím si názor a hľadám riešenie. Viem, že Skalicu nečakajú len jednoduché roky. O to dôležitejšie je mať okolo seba dobrých ľudí, pevný charakter a nebáť sa ani ťažkých rozhodnutí. A presne s takouto zostavou do toho idem.